Banská Štiavnica 2026
Žijeme vo vesmíre, nekonečnom a zdanlivo chaotickom, no napriek tomu jednotnom. Od galaxie, cez planétu, hviezdu, až po najmenšiu atómovú entitu, všetko je prepojené. Spojenie tela a duše, fyzické, dokázateľné a abstraktné, produkované našou mysľou ako niečo transcendentné – to je ľudská bytosť. Zjednotené ľudské vedomie sa premieta ako vy, ako váš priateľ, strom oproti vám alebo spriaznená duša. Túto jednotu vesmíru predstavuje Peter Vrábeľ vo svojej site-specific svetelnej inštalácii. Niekoľko stoviek svetelných bodov, ktoré žiaria ako mesačné svetlo, je rozmiestnených zdanlivo bez akýchkoľvek pravidiel, akejkoľvek symetrie, a tak vytvárajú dojem hviezdneho koberca na Zemi, okolo tajchu na Červenej studni, v 787 metroch nad morom.
Peter Vrábeľ je slovenský vizuálny umelec, ktorý sa zameriava najmä na svetelný dizajn, technológie a site-specific inštalácie. Bol členom umeleckej skupiny Kassaboys a tiež združenia Make Up Collective.
Sisa Michalidesová & Robert Vizvári
Autorské duo Sisy Michalidesovej a Roberta Vizváriho sa pohybuje na pomedzí jazzu, fusion a súčasnej hudby. Flauta, strunové nástroje, výrazná melodika a improvizácia vytvárajú komorný, dynamický a experimentálny hudobný dialóg, ktorý vzniká nanovo pri každom vystúpení.
Červená Studňa: Vodná križovatka na rozvodí
Tajch Červená Studňa je výnimočným príkladom barokového inžinierstva, zasadeným do strategického sedla, ktoré rozdeľuje povodia Hrona a Ipľa. Nachádza sa v nadmorskej výške 789 metrov, čo ho v rámci banskoštiavnického vodohospodárskeho systému radí na druhé najvyššie miesto. Súčasná nádrž bola postavená okolo roku 1759 podľa návrhu legendárneho inžiniera Jozefa Karola Hellla, pričom nahradila staršiu vodnú stavbu z roku 1518. Jej primárnym poslaním bolo dodávať vodu pre banské mechanizmy, konkrétne pre čerpací stroj v šachte Weiden, a neskôr slúžila aj ako dôležitý posilňujúci zdroj pre tajch Klinger.
Červená Studňa čelila zásadnej technickej výzve – absencii prirodzeného prítoku. Keďže sa nachádza priamo v sedle, inžinieri museli vodu do nádrže privádzať umelými vodnými kanálmi, takzvanými zbernými jarkami. Tieto jarky v celkovej dĺžke takmer 700 metrov zbierali zrážkovú vodu z južných a východných svahov vrchu Paradajz. Celý systém bol navrhnutý tak dokonale, že dokázal zachytiť vodu z dvoch rôznych povodí a sústrediť ju do jednej nádrže. Práve vďaka tejto dômyselnosti sa tajch mohol v 19. storočí zapojiť aj do zásobovania mesta pitnou vodou.
Osud tejto technickej pamiatky sa však začal meniť s rozvojom dopravy v 20. storočí. Okolo roku 1930 bola nádrž pri rozširovaní strategických ciest výrazne zasiahnutá, čo viedlo k narušeniu jej brehov. Nakoniec bola hrádza tajchu porušená v druhej polovici minulého storočia. Táto porucha hrádze viedla k jej úplnému vypusteniu a k nemožnosti znovu akumulovať vodu. Hoci dnes v jej priestore už nenájdete trblietavú vodnú hladinu, mohutná, takmer desaťmetrová hrádza stojaca medzi vrchmi Paradajz a Veľký Šobov zostáva fascinujúcim pamätníkom doby, v ktorej ľudský um dokázal efektívne hospodáriť s vodou aj v tých najnáročnejších terénnych podmienkach. Dnes je toto miesto dôležitým orientačným bodom pre turistov a milovníkov histórie.
Ing. Michal Červeň, OZ Štiavnický tajch